Aksamietnica v záhrade? Rozhodne áno!

Aksamietnica je pôvabná letnička typická svojimi žltými, oranžovými až bordovými kvetmi. Pochádza z ďalekého Mexika, odkiaľ ju k nám do Európy priviezli španielsky dobyvatelia. Dnes je obľúbenou ozdobou okrasných záhonov, okenných kvetináčov a pomôže vám aj v zeleninovej záhrade. V čom je taká výnimočná, a prečo by ste si ju mali zasadiť aj vy?

Dlhé, neúnavné kvitnutie

Kvety aksamietnice budú skrášľovať vašu záhradu celé mesiace od začiatku júna až do neskorého októbra. Okvetné lupienky môžu byť jednofarebné, oranžové alebo žlté, prípadne dvojfarebné, väčšinou v oranžovo-bordovej kombinácii.

Neúnavné kvitnutie podporíte tým, že budete pravidelne odstraňovať uvädnuté kvety. Rastlina sa tak nesústredí na tvorbu semien, ale na ďalšie kvitnutie. Ku koncu sezóny môžete niektoré kvety nechať dozrieť a získané semienka si odložiť na nasledujúci rok. Semená si udržia klíčivosť po dobu 3 až 4 rokov.

Ochrana pred škodcami a otravným hmyzom

Hľadáte spôsoby, ako chrániť úrodu pred škodcami bez použitia chémie? Aksamietnica je obľúbená rastlina záhradkárov, ktorý pestujú zeleninu a ovocie v bio kvalite. Jej aromatická vôňa pomáha odpudzovať molice a vošky. Z pôdy zas odpudzuje háďatká a pôdne červy. Hoci výskyt škodcov aksamietnica neobmedzí úplne, pomôže výrazne znížiť ich počty. Preto neváhajte a vysaďte ju aj medzi zeleninové záhony.

Aksamietnica neprináša plusy pre úžitkovú záhradu len počas kvitnutia, svojím zložením priaznivo vplýva na kvalitu zeminy. Po odkvitnutí môžete zapracovať zvyšky rastliny do pôdy, podobne ako zelené hnojivo. Pridať ich môžete tiež do kompostu.

Vôňa aksamietnic je nepríjemná tiež pre mušky a komáre. V kombinácii s mätou, šalviou a rozmarínom tak vytvoríte repelent v kvetináči, ktorý vás bude chrániť počas posedení na terase.

Jedlé a liečivé kvety

Kvety aksamietnice sú jedlé. Majú príjemnú korenistú chuť, ktorá by sa dala prirovnať k anízu. Skvele sa hodia do rôznych šalátov, omáčok a polievok. Sušené sa používajú tiež na farbenie potravín nažlto.

Spomenúť by sme mali aj jej liečivé účinky. Čaj z aksamietnice upokojuje žalúdok a pomáha pri rôznych zažívacích ťažkostiach, ako sú hnačka a plynatosť. Vo forme masážneho oleja pomáha pri reumatických bolestiach. Na boľavé svaly a kĺby pomôže teplý kúpeľ s pridaním odvaru z aksamietnice.

Ohnivá aksamietnica ako jeden zo symbolov Dušičiek

Aksamietnica sa  stala v Mexiku kvetom sviatku Dňa mŕtvych-Dias de los Muertos, ktorý poznáme u nás ako Sviatok zosnulých a pripomína nám pevné puto lásky.

Legenda hovorí o láske medzi dvoma malými aztéckymi deťmi, Xochtil a Huitzlinovi a o tom, ako sa z ich lásky zrodil kvet – aksamietnica.

Príbeh sa začal krásnym a nevinným obdobím plným hier a detským šantením. Hoci bola Xochtil krehké dievča, jej rodina jej dovolila zažívať dobrodružstvá s chlapcom od susedov – Huitzlinom. Deti mali možnosť do sýtosti napĺňať a zažívať svoje fantázie, sny a predstavy o fungovaní celého sveta okolo nich.
Zoznamujúc sa s mestom, horami a prírodou okolo sa dievča Xóchitl a chlapec Huitzilin čoraz viac spoznávali. Vedeli o sebe viac ako ktokoľvek iný. Poznali všetky svoje tajomstvá, obavy, radosti a predstavy. Bolo prirodzené, že časom ich detské priateľstvo prerástlo v lásku.

Najčastejšie spolu chodievali na vrch blízkej hory, kam prinášali bohu Slnka – Tonatiahovi kvety Aksamietnice ako prejav vzájomnej lásky. Boh zvykol oceniť ich dary úsmevom v podobe slnečných lúčov z oblohy.

Až si jeden deň prisahali milenci na vrchu hory nekonečnú lásku. Boh Slnka ich na znamenie spečatenia večného sľubu obdaril intenzívnymi, hrejivými lúčmi, prenikajúcimi cez husté oblaky. Zaľúbenci vtedy pocítili moc a zároveň krehkosť večného bytia.
O niekoľko mesiacov neskôr v krajine vypukla vojna. Huitzilin, ako dospelý muž musel bojovať za uchránenie krajiny. Xóchitl bola v túžobnom očakávaní skorého ukončenia vojny a návratu jej milého. Avšak istého popoludnia aj ju, podobne, ako iných obyvateľov zastihla smutná správa o smrti jej milovaného muža. Celý svet sa jej rozpadol na drobné úlomky tisícov krásnych spomienok.

Xóchitl si veľmi priala, aby sa mohla ešte aspoň raz spojiť s jej milým. Rozhodla sa preto naposledy vystúpiť na vrch hory. Intenzívne prosila boha Slnka, aby ju spojil s jej láskou. Boh vyslyšal Xóchtiline túžobné modlitby a svojim lúčom sa jemne dotkol jej tváre. V tom okamžiku sa premenila na kvet Aksamietnice, kvietok ohnivej teplej farby ako samotné slnečné lúče.

Zrazu priletel kolibrík, ktorý sa nežne dotkol kvietku svojim zobákom. Bol to samotný Huitzilin znovuzrodený v krásneho kolibríka. Kvietok ako odpoveď na jemný dotyk, roztvoril všetkých svojich 20 lupeňov a všade sa rozvinula zvláštne príťažlivá vôňa. Milenci ostanú navždy spolu, kým kolibríky a aksamietnice budú existovať na našej Zemi.